História

 

Prvú písomnú zmienku o Lackove uvádza maďarský historik Bakács István a pochádza z obdobia po vpáde Tatárov. Autor vo svojom diele Hont vármegye Mohács előtt uvádza rok 1341. Vtedy sa Lackov volal Lyska, ale uvádza sa aj názov Lyzkou. V neskorších rokoch obec poznáme pod menom Lyzków, Leskow, Lechko či Lazkowcz. Lackov od začiatku svojej existencie patril do farnosti Litava a bol majetkom rodiny Balašovcov, iba v roku 1395 sa spomína majiteľ obce František Szecsényi. Po roku 1437 obec patrila k Bzovskému prepošstvu.

 

Po roku 1546, kedy Lackov patril do Hontiankej stolice, sa obec spomína v súvislosti s vpádom a plienením Tatárov. Lackov patril do územia rokmi okupovaného Tatármi. Podľa tureckého územného členenia, ktoré si rozdelili na tzv. sandžáky – okresy, Lackov a okolie patrilo do Novohradského sandžáku. Ako podmanenej obci aj tu platili turecké zákony, ktoré nariaďovali platenie desiatkov od každej úrody. Na území Lackova sa platila daň od ošípaných, čo sa pásli po horách a to bola daň zo žaluďu a za pašu. Lackov a jeho okolie Turci často plienili. Zlom nastal až v roku 1594, keď Hontianska stolica prestala byť územím Osmanskej ríše.

 

Pokojné obdobie však netrvalo dlho a už v roku 1605 Bzovík a jeho okolie, teda aj Lackov, obsadilo Bocskayho vojsko pod vedením kapitána Rhédeyho. Bocskay žiadal od uhorkých stavov peniaze a výdavky spojené s vydržiavaním jeho vojska, čím vznikli pre obyvateľov Lackova ďalšie zvýšené poddanské povinnosti aj vo forme peňažných dávok.

 

Po odchode kuruckých vojakov prišli labanci, ale tí sa tu dlho nezdržali. Začali sa tu však objavovať potulní hajdúsi, ktorí sa živili lúpežnými prepadmi miestnych osadníkov. Na ochranu obyvateľov sem boli poslaní pešiaci, ktorých zase živilo len miestne obyvateľstvo. Ďalší kurucký veliteľ, ktorý obsadil Krupinu a jej okolie bol vojvodca Bethlen. Ten podobne ako jeho predchodcovia žiadal okrem platenia rôznych dávok aj vyzbrojených a vycvičených pešiakov pre svoje vojsko.

 

Počas podporovania ďalšieho kuruckého veliteľa Juraja Rákoczyko v roku 1644 Lackov zachvátil mor. Presný počet obetí doteraz nepoznáme.

 

Ani po prežití uvedených pohrôm nezostal Lackov ušetrený od ťažkostí. V roku 1678 povstal Imrich Thőkőly a obyvatelia z okolia sa uchýlili na Bzovík, kde ich vojaci nemilosrdne povraždili. Tí čo zostali im museli slúžiť.

 

Ďalšie požiadavky na obyvateľov Lackova mal Rákoczi, ale aj cisársky vojaci. Žiadali chlieb, obilie, dobytok...Pri ústupe kuruckých vojsk ešte vydrancovali čo zostalo a zvyšok podpálili. Výsledkom tohto všetkého bolo opakované vypuknutie moru.

 

Súčasťou Rákocziho povstania bolo aj prenasledovanie katolíckych kňazov a učiteľov. Trvalo 89 rokov, kým sa farnosť Litava spolu s filiálkou Lackov vrátila v roku 1703 do katolíckej cirkvi.

 

Vážna záležitosť, ktorá zasiahla do života Lackova bola komasácia poľnohospodárskej pôdy. Táto sa uskutočnila v rokoch 1879 až 1886.

 

Niekoľko rokov žil Lackov pokojným životom. To sa skončilo v júli roku 1914, keď vypukla prvá svetová vojna a všetci bojaschopní muži museli narukovať. V dedine zostali len starí ľudia, ženy a deti. Títo nevládali kvalitne obrobiť pôdu a úroda bola malá. Skromnú úrodu zobrali vojaci počas rekvirácie, a tak v obci nastal hlad. Lackovanom, ako aj zvyšku sveta sa uľavilo až v októbri 1918, keď sa vojna skončila. Ľudia mali radosť aj zo vzniku Československej republiky o čom svedčí aj list vtedajšieho starostu obce ktorý napísal do Turčianskeho Sv. Martina v ktorom opisuje radosť Lackovanov.

 

V medzivojnovom období obyvateľov Lackova trápila hlavne chudoba. Venovali sa poľnohospodárstvu, drevorubačstvu a furmanstvu. Niekoľkí obyvatelia sa zamestnali pri výstavbe novej cesty od Žemberoviec cez Sebechleby až po Senohrad.

 

Počas druhej svetovej vojny sa obyvatelia Lackova vyznamenali hlavne pomocou prenasledovaným občanom, ktorých ukrývali a prevádzali do Maďarska. Vyhlásením SNP aj v Lackove nastala mobilizácia bojaschopných mužov. Ostatní občania sa museli zúčastňovať na budovaní protitankových zátarasov a zákopov. V noci z 18. na 19. októbra 1944 do Lackova prichádzali skupiny ľudí, ktorí utekali pred Nemcami. 20. októbra 1944 začal pohyb nemeckých tankov. Cestu do Lackova ostreľovali Nemci, povstalci sa stiahli. Nemecký vojaci boli v Lackove ubytovaní až do príchodu frontu. Na celý mesiac sa Lackov stal miestom, kde bojovali proti sebe ruská a rumunská armáda proti nemeckej.

 

Lackovania museli odovzdávať kontingenty až do roku 1958, ktoré boli pre ľudí veľkou záťažou a znemožňovalo im to akékoľvek podnikanie. Určitý rozmach nastal v období združstevňovania, keď aj v Lackove vzniklo Jednotné roľnícke družstvo, ktoré samostatne fungovalo až do roku 1972.

 

V roku 1960 bol Lackov pričlenený do okresu Zvolen. V obci bol zrušený Miestny národný výbor a bol vytvorený len Občiansky výbor pod MNV Senohrad. V tom čase bola v obci zakázaná akákoľvek výstavba.

 

Lackov sa znovu osamostatnil až v roku 1990, keď sa uskutočnili voľby obecného zastupiteľstva.